2 svetova vojna...

Príčiny vojny [upraviť]

Bližšie informácie v hlavnom článku: Príčiny druhej svetovej vojny

Po skončení prvej svetovej vojny sa mocensko-politická situácia vo svete a hlavne v Európe radikálne zmenila. Zanikli staré štáty ako napríklad Rakúsko-Uhorsko alebo Osmanská ríša a na ich miesto nastúpili štáty nové – Maďarsko, Česko-Slovensko, Turecko či Juhoslávia. Čoskoro po vojne tiež začal vznikať za mimoriadne krvavých okolností Sovietsky zväz (pozri Ruská občianska vojna).

Nemecko, ako hlavný agresor prvej svetovej vojny, bolo prinútené podpísať Versaillskú zmluvu a platiť vysoké reparácie krajinám, ktorým spôsobilo v prvej svetovej vojne najväčšie straty. Versaillská zmluva však neuspokojovala nikoho. Japonsko sa cítilo odstrčené i keď vzhľadom na podiel vo vojne malo z nej najväčšie zisky. Taliani mali prehnané požiadavky, za ktorými sa skrývali neuspokojené imperiálne ambície a tak aj oni odchádzali nespokojní. USA sa nepodarilo presadiť humanistické predstavy prezidenta Woodrowa Wilsona a jeho plán na vytvorenie Spoločnosti Národov. Táto inštitúcia síce vznikla, no veľmi sa líšila od pôvodného plánu a USA do nej preto ani nevstúpili. Bez podpory tejto významnej svetovej veľmoci sa stala ešte bezvýznamnejšou a neakcieschopnejšou. USA sa z medzinárodného poľa stiahli do dobrovoľnej izolácie. Británia bola vojnou citeľne oslabená, stratila aj tradičné postavenie najväčšej námornej mocnosti na svete. Z prvého svetového veriteľa sa stala obrovským dlžníkom (dlhy voči USA z prvej svetovej vojny nikdy nesplatila). Oporou Versaillského systému malo byť Francúzsko. No vo Francúzsku sa počas medzivojnového obdobia nenašiel ani jeden politik, ktorý by mal dosť odvahy na to, aby predstúpil s koncepciou modernej mohutnej armády ofenzívneho charakteru. Namiesto toho Francúzsko začalo budovať Maginotovu líniu (za prostriedky, ktoré si stavba vyžiadala by bolo možné vybudovať armádu s desiatkami tankových divízií a tisíckami lietadiel), a tým vlastne pochovala nielen svojich východných spojencov, ale aj vlastné nádeje na úspech v prípadnej vojne proti Nemecku. Maginotova línia mala totiž veľa slabostí a navyše ju bolo možné ľahko obísť cez Belgicko.

Európa bola po prvej svetovej vojne takmer čisto demokratickým kontinentom, no radikálne politické smery ako fašizmus a komunizmus (ktoré boli čiastočne alebo celkom diktatúrami) sa veľmi rýchlo rozširovali zo svojich materských krajín - Talianska a Sovietskeho zväzu aj do okolitých krajín. Trend demokratizácie sa teda čoskoro vytratil a tesne pred vypuknutím druhej svetovej vojny už bolo Československo jediným štátom strednej Európy, ktorý zotrval v nastúpenej ceste demokracie. Dôvodom, prečo sa extrémistické politické smery akými fašizmus a komunizmus boli, tak ľahko presadzovali v krajinách medzivojnovej Európy, bola najmä chudoba. Situácia sa ešte rapídne zhoršila v roku 1929, keď vypukla svetová hospodárska kríza. V tom čase už v Taliansku sedem rokov vládli fašisti na čele s Benitom Mussolinim a v roku 1933 sa v Nemecku dostal k moci nacistický politik Adolf Hitler.

Hitler od počiatku kritizoval nespravodlivosť Versaillskej zmluvy, a to spolu so sociálnou demagógiou a antisemitizmom bolo základom ideologickej a propagandistickej kampane jeho Nacionálnosocialistickej nemeckej robotníckej strany (Nationalsozialistiche Deutsche Arbeitspartei - NSDAP). Postupne keď Hitler videl, čo všetko si môže voči demokratickému Anglicku a Francúzsku dovoliť, prichádzal stále s novými a novými požiadavkami. Ich spoločným menovateľom bol „Lebensraum“, čiže životný priestor pre Nemcov. Tento priestor sa však mal nachádzať v Európe a Nemci k nemu mali prísť na úkor „menejcenných východných národov“, ako boli Slovania. Adolf Hitler úspešne využil slabosť Veľkej Británie a Francúzska vďaka politike appeasementu. Nemecko vystúpilo zo Spoločnosti národov, a na jar 1935 obnovilo brannú povinnosť a vojenské letectvo. Tým prakticky vypovedalo Versaillskú zmluvu. Vo februári 1936 Nemecko obsadilo demilitarizovanú zónu v Porýní. Tolerovaný bol aj „anšlus“ (nem. Anschluß = pripojenie) Rakúska v roku 1938 a vrchol táto politika dosiahla v septembri 1938, keď viedla až k podpísaniu Mníchovskej dohody, kde západné mocnosti opäť raz ustúpili Hitlerovi a súhlasili s odtrhnutím Sudet od Československa a ich pripojeniu k Nemecku. Západné mocnosti sa ešte pokúsili získať spojenectvo so ZSSR, ale tieto snahy stroskotali. Namiesto toho sa Stalin a Hitler dohodli sami, 23. augusta 1939 bol v Moskve podpísaný „Pakt o neútočení“ medzi ZSSR a Nemeckom. Jadrom tejto dohody boli však tajné dodatky vymedzujúce záujmové sféry vo východnej Európe. Versaillský systém a politika appeasementu teda definitívne zlyhali. Premiér Veľkej Británie Neville Chamberlain síce po návrate z Mníchovskej konferencie vyhlasoval, že zabezpečil trvalý mier, opak bol však pravdou. Azda najlepšie okomentoval vtedajšiu situáciu Winston Churchill: „Mohli sme si vybrať medzi vojnou a hanbou. Vybrali sme si hanbu, ale zožneme vojnu.“

Holokaust a masové vraždy [upraviť]

Barbarstvo dosiahlo najväčší stupeň na východnom fronte a počas bojov v Tichomorí a Indii. Väčšina z krajín bojujúcich v týchto oblastiach nedodržiavala alebo ani len nepodpísala Ženevské konvencie o zaobchádzaní so zajatcami. Na týchto frontoch boli ranení bežne ponechávaní svojmu osudu alebo rovno zastrelení. Branie zajatcov bolo miestami náhodné a často k nemu dochádzalo iba na rozkaz veliteľa. Nie vždy to však bolo pre čistú krutosť a bezohľadnosť veliteľov alebo jednotlivých vojakov. Počas bojov nemali armády často možnosť sa starať o vlastných ranených, alebo kapacity či možnosti vziať zajatcov. Najväčších vojnových zločinov sa dopustilo nacistické Nemecko a Japonsko. Spomedzi spojeneckých krajín to bol najmä Sovietsky zväz, ktorého predstaviteľov však po vojne nikto ani len oficiálne neobvinil.

V posledných mesiacoch vojny vojská spojencov pri oslobodzovaní začali nachádzať koncentračné tábory a mnohé iné zariadenia, kde museli pre Nacistov pracovať vojnoví zajatci, politickí väzni či rasovo prenasledovaní. Podmienky v nich boli zväčša otrasné. Väčšina väzňov zomierala od celkového vyčerpania z dlhodobej namáhavej práce, kvôli zlému a krutému zaobchádzaniu. Tí, ktorých uznali nevhodných na manuálnu prácu, boli masovo popravovaní, zastrelení, alebo likvidovaní v plynových komorách. Mŕtvym pred spopolnením vybíjali zlaté zuby. Osobné veci väzňov sa konfiškovali. Najväčšiu skupinu zlikvidovaných tvorili Židia, ktorí podľa Norimberského súdu tvorili až polovicu zavraždených. Celkovo, v dôsledku nacistického teroru, zahynulo 6 miliónov Židov. Ďalšími, ktorých sa rozhodli nacisti zlikvidovať boli Rómovia, Slovania, ale tiež duševne postihnutí, homosexuáli, či politickí a duchovní nepriatelia ako komunisti, či predstavitelia odporu a demokracie v okupovaných krajinách. Najväčší a najstrašnejší nacistický vyhladzovací komplex v Osvienčime oslobodili sovietske vojská pri nečakanom prielome 27. januára 1945. V tábore sa však v tej dobe nachádzalo už iba 7500 zúbožených väzňov, ktorí neboli schopní presunu a ich „strážcovia“ ich ešte nestihli povraždiť. V Osvienčime bolo podľa odhadov zavraždených okolo 1,1 milióna ľudí, ich popol bol rozsypaný po okolitej krajine.

Nacisti podnikli mnoho útokov voči civilnému obyvateľstvu, najmä v oblastiach, kde prebiehala intenzívna partizánska vojna. V krajinách, kde prevažovalo slovanské obyvateľstvo ako bolo Poľsko, Juhoslávia, Česko-Slovensko, či západné oblasti ZSSR viedli utláčateľskú politiku, ktorá viedla k zbytočnej smrti tisícov civilistov od hladu, či v dôsledku krutého zaobchádzania.

Vojnoví zajatci [upraviť]

Obzvlášť zle dopadli sovietski vojnoví zajatci, z 4 - 5,3 miliónov sa konca vojny nedočkalo 2,8^[6] - 3,6 milióna (podľa rôznych odhadov, ktoré sa značne líšia). Bolo to jednak spôsobené ignoranciou Haagskych dohovorov najmä nemeckou stranou ako aj objektívnymi problémami pri zaobstarávaní jedla pre veľké množstvo zajatcov. No hlavnou príčinou bola zločinná politika nacistických politických a vojenských špičiek, ktoré vedome zapríčinili veľkú úmrtnosť zajatcov (až 57,5% v porovnaní so zajatcami západných krajín, z ktorých zahynulo v nemeckom zajatí 3,5%). Zlé zaobchádzanie so sovietskymi zajatcami potom bolo jednou z príčin toho, že poslední z 3,5 milióna nemeckých vojnových zajatcov boli prepustení zo sovietskych pracovných táborov až po Stalinovej smrti v 50. rokoch. Sovietske zajatie neprežilo asi 450 000^[7] až milión nemeckých zajatcov. Stalin sa však rozhodol uväzniť aj 2 milióny obyvateľov ZSSR, repatriovaných západnými mocnosťami späť do Sovietskeho zväzu. Viac než 1,5 milióna z nich boli práve bývalí vojaci Červenej armády zajatí Nemcami.

Utečenci [upraviť]

V máji a júni 1945 prebiehali v celej Európe veľké presuny obyvateľstva. Bývalí nacistickí väzni zo všetkých okupovaných krajín sa často po rokoch mohli vrátiť domov. No naopak i nemecké obyvateľstvo bolo vyháňané a vysťahovávané z oblastí, v ktorých žilo stovky rokov. Pri týchto deportáciach sa víťazné mocnosti dopustili mnohých zločinov.

Josif Stalin si v tej dobe dal obzvlášť záležať na likvidácii a zaistení nepohodlných osôb. Podľa dohôd so západnými spojencami boli do ZSSR vrátení všetci jeho občania, ktorých na západe zaevidovali medzi utečencami. Niektorí z nich boli skutoční zločinci, či zradcovia, ktorí zapredali vlastnú krajinu a snažili sa zachrániť na západe. Veľa z nich však boli nevinní ľudia, ktorých okolnosti prinútili postaviť sa ne nesprávnu stranu. Väčšina z nich bola odsúdená na mnohoročné nútené práce, niektorých popravili. Stalinova chorobná nedôvera však postihla aj dôstojníkov a vojakov Červenej armády, ktorí sa „nakazili západným kapitalizmom“. Tisíce z tých, ktorí priniesli slobodu podstatnej časti Európy, vyznamenaných Hrdinov Sovietskeho zväzu ale aj obyčajných frontových vojakov, či tých čo prežili peklo nemeckých koncentrákov, tak onedlho čakali nútené práce pre zmenu v Sovietskom zväze. Stalin sa rovnako rozhodol potrestať niektoré národy, ktoré upodozrieval z pomoci nacistom. Boli to najmä Čečenci a Krymskí Tatári. Státisíce z nich boli násilne deportované na Sibír, odkiaľ sa mohli vrátiť až po Stalinovej smrti.

Potrestanie vojnových zločinov [upraviť]

Na území oslobodených krajín, vzali do rúk dočasnú vládu predstavitelia odboja. Tí často veľmi rýchlo súdili a popravovali zradcov a kolaborantov. Masové deportácie obyvateľstva sa stali bežným prvkom politiky a pôsobili spolu s vojnovými útrapami na celkový pokles právnej kultúry a vedomia spoločnosti. V krajinách východnej a strednej Európy vytvorili živnú pôdu pre rozmach novej „červenej“ totality.

Bližšie informácie v hlavnom článku: Norimberský proces

Už v máji sa víťazné mocnosti v Londýne dohodli o tom, že budú stíhať a trestať nacistických vojnových zločincov. 21. novembra 1945 sa začal v Norimbergu proces s nemeckými vojnovými zločincami. Z 22 obžalovaných boli iba 4 oslobodení. Spojeneckých veliteľov, ktorí páchali vojnové zločiny sa nikto neodvážil ani len obviniť.

Víťazi a porazení [upraviť]

Okrem iných geograficko-politických zmien, ktoré boli spojené najmä so zmenou hraníc Poľska, ktoré sa posunuli viac na západ. Východné Prusko bolo rozdelené medzi Sovietsky zväz a Poľsko. V Tichomorí získali Spojené štáty kontrolu nad viacerými ostrovmi. Podobne ZSSR obsadilo časť Kurilských ostrovov, jeho hranice sa posunuli až k Severnej Kórey. Česko-Slovensko bolo nútené prenechať Sovietskemu zväzu Zakarpatskú Ukrajinu. Oficiálne sa tak stalo podľa dohody z 29. júla 1945 podpísanej v Moskve^[8]. Boli obnovené hranice ZSSR, z roku 1940, čo zahrnovalo okupáciu Litvy, Lotyšska, Estónska, Moldavska ako aj oblastí, ktoré predtým patrili Poľsku. Koloniálne mocnosti ako Spojené kráľovstvo, či vojnou veľmi zoslabené Francúzsko, neboli bezprostredne ochotné dať svojim kolóniam slobodu. To i napriek tomu, že tie počas vojny stáli pevne za nimi a pokiaľ to bolo možné aj značne prispeli k spojeneckému vojnovému úsiliu.

Nové technológie [upraviť]

Mnohé technológie, ktoré sa objavili cez druhú svetovú vojnu sú dnes celkom bežné. Vojna prispela k vývoju nových zbraní a sekundárne sa tieto technológie dali využiť aj v civilnej sfére. Patria sem jednostranne vynálezy určené na zabíjanie ako: útočné pušky, balistické rakety, atómová bomba, riadené strely, raketové delostrelectvo atď. Mnohé iné našli uplatnenie aj v civilnej sfére: laser, radar, vrtuľník, raketové, prúdové a turbovrtuľové motory, zariadenia pre nočné videnie, počítače, optické vlákna, elektronika, nové kovové zliatiny a plasty.

2. Svetová vojna

Holocaust - pronásledování a genocida Židů, Romů a dalších skupin, jež nacisté považovali za méněcenné - patří k nejhrůznějším zkušenostem celých lidských dějin. A to nejen počtem zavražděných, ale též metodou vyhlazování, které bylo organizováno státem za využití rozsáhlého byrokratického aparátu a moderních technických prostředků. Milióny mužů, žen a dětí byly bezcitně zavražděny ve jménu ideologie, jež hlásala nadřazenost tzv. "germánské rasy". Cílem těchto internetových stránek je poskytovat informace, dokumenty a další materiály o genocidě Židů a Romů za druhé světové války, o dějinách rasismu a antisemitismu. Internetové stránky holocaust.cz tak mají přispět k výchově proti rasismu, jehož projevy jsou bohužel v naší společnosti stále přítomné.

Osvienčim - Auschwitz

vyhladzovacím centrom európskych Židov. V marci 1942 v neďalekých Monoviciach zriadili tábor Osvienčim III, kde si nemecká firma L.G. Farben zriadila továreň na výrobu syntetického kaučuku. K Osvienčimu patrilo aj viac ako 40 pracovných táborov.
Vyvražďovanie Židov sa začalo už v júni 1941 v Sovietskom zväze a od roku 1942 sa rozšírilo do Poľska a zvyšku Európy. Prvý koncentračný tábor pre politicky nepohodlných Nemcov založili v marci 1933 v Dachau, iba dva mesiace po tom, ako sa Adolf Hitler stal ríšskym kancelárom. Prvým vyhladzovacím táborom sa v decembri 1941 stalo poľské Chelmno.

Po príchode transportu na rampu v Birkenau sa konala tzv. selekcia, pri ktorej dôstojníci SS rozhodovali o tom, koho vezmú na prácu (teda na "Vernichtung durch Arbeit" - vyhladenie prácou), a koho pošlú priamo do plynových komôr. Tie boli maskované ako sprchy, ktoré mali obete presvedčiť, že ide o dezinfekčné opatrenie pred prácou. Na vraždenie používali oxid uhoľnatý z výfukových plynov alebo z tlakových fliaš. Nahnali vazňou do spŕch , uzavreli dvere a pustili plyn ktorý povraždil všetkých vnútri.

Od októbra 1942 do októbra 1944 do táborov v Osvienčime deportovali viac než 46-tisíc väzňov z Terezína. Obeťami poslednej veľkej vlny deportácie do Osvienčimu sa stali od mája do júla 1944 maďarskí Židia.

Nápis "Arbeit macht frei!" práca oslobodzuje nad hlavnou bránou bol zákerný výsmech a cynizmus pre tých ktorý do neho vstupovali.

V tábore sa taktiež konali lekárske pokusy na ľudoch ktoré boli smutné a zákerné. Neblaho známym sa stal hlavne "Biely anjel" Jozef Mengele ktorý bol doktor a robil tie najtvrdšie pokusy po ktorých sa už nikto nezobudil.

Z Osvienčimu utieklo i niekoľko väzňov. Najznámejším prípadom bol útek dvoch slovenských Židov - Alfreda Wetzlera a Waltera Rosenberga (Rudolf Vrba), ktorí po prvý raz podrobne informovali svet o prežitých hrôzach. Nielen ich požiadavka, aby spojenci bombardovali tábor a železničné trate vedúce do Osvienčimu, však zostala nevypočutá.

Na začiatku roku 1945 pred útokom červenej armády bolo nariadená

veliteľstvom SS aby všetci väzni schopný pochodu a pohybu opustili tábor. Tento pochod do iných táborov sa nazýva aj "pochod smrti". Keď 27. januára 1945 vstúpili príslušníci 60. armády prvého ukrajinského frontu do tábora, našli tu 7650 "tieňov", teda chorých a vyčerpaných väzňov vrátane detí.

Veliteľov tábora Rudolfa Hössa a Arthura Liebehenschela a 22 bývalých dozorcov poľský súd odsúdil na smrť a v roku 1947 ich popravili. Vo Frankfurte nad Mohanom bolo v rokoch 1963 - 1966 odsúdených ďalších 22 Nemcov za zločiny spáchané v Osvienčime.

Fotky tábora Osvienčim:

 
Vstup

Nacisti vybudovali najväčší a najsmutnejšie známy koncentračný tábor v Osvienčime neďaleko Krakowa a nazvali ho Auschwitz.

V rokoch 1940-1945 v ňom zabili vyše milióna ľudí - veľkú väčšinu z obetí tvorili židia, ale boli medzi nimi aj Poliaci, Rómovia a ruskí zajatci.

V období od roku 1942 do leta 1944 privážali do Osvienčimu preplnené vlaky takmer denne obete z celej nacistami okupovanej Európy.

Príchod

Noví väzni prešli najprv cez stráž, ktorá určila, kto je schopný ísť na nútené práce. Väčšina schopná nebola a poslali ju rovno do plynových komôr.

Komplex plynových komôr sa postupne rozrastal. Na konci vojny ho tvorili štyri veľké budovy. V nich boli priestory, kde väzni odovzdávali svoje veci, ďalej samotné plynové komory a krematóriá.

Osobné veci väzňom skonfiškovali a poslali do Nemecka

Nacisti vybudovali najväčší a najsmutnejšie známy koncentračný tábor v Osvienčime neďaleko Krakowa a nazvali ho Auschwitz.

V rokoch 1940-1945 v ňom zabili vyše milióna ľudí - veľkú väčšinu z obetí tvorili židia, ale boli medzi nimi aj Poliaci, Rómovia a ruskí zajatci.

V období od roku 1942 do leta 1944 privážali do Osvienčimu preplnené vlaky takmer denne obete z celej nacistami okupovanej Európy.

Nútené práce

Nacisti používali nútené práce ako spôsob "prevýchovy" politických oponentov už od roku 1933. Kým vznikol tábor v Osvienčime, väzni z koncentračných táborov už boli kľúčovou zložkou nemeckej pracovnej sily.

Tí, ktorí prežili prvé kolo výberu, sa dostali do tovární na výrobu zbraní, uhoľných baní, na poľnohospodárske družstvá alebo do chemických fabrík.

Túto fotografiu žien, čakajúcich na zaradenie k ťažkým prácam, urobil člen stráže SS.Život v tábore

Životné podmienky v koncentračných táboroch boli mimoriadne kruté.

Niekoľko väzňov muselo spať na jednej posteli - čo bola vlastne len tvrdá doska.

V zime sa ľudia tisli k sebe, aby sa aspoň trochu zohriali vlastnými telami. V lete museli naopak znášať dusivú horúčavu.
Pracovné brigády

Osvienčim sa rýchlo rozširoval. V roku 1940 vznikol prvý tábor, Osvienčim I. prevažne ako trestná kolónia.

Nacisti využívali samotných väzňov ako pracovnú silu pri budovaní ďalších dvoch táborov.

Osvienčim II. slúžil hlavne ako "Tábor smrti", čo bola kľúčová súčasť plánu nacistov na vyhladenie všetkých Židov v Európe alebo "Konečné riešenie židovskej otázky."

Osvienčim III. bol táborom na nútené práce - väzni z tohto tábora paracovali najmä v gumárňach Buna.
Pece
Nacisti experimentovali s viacerými spôsobmi masového vraždenia.

Napokon sa dohodli pre plyn Cyklon B, ktorý sa pôvodne používal na fumigáciu (vykurovanie dymom).

Obete sa zadusili plynom v špeciálnych komorách, ktoré vyzerali ako sprchy a potom ich mŕtvoly spálili v peciach, ktoré boli zhotovené osobitne na tento účel.

Do pecí ich privážali na vozíkoch, aby sa spaľovanie urýchlilo. V Osvienčime zahynulo viac ako milión Židov.


Nacisti experimentovali s viacerými spôsobmi masového vraždenia.

Napokon sa dohodli pre plyn Cyklon B, ktorý sa pôvodne používal na fumigáciu (vykurovanie dymom).

Obete sa zadusili plynom v špeciálnych komorách, ktoré vyzerali ako sprchy a potom ich mŕtvoly spálili v peciach, ktoré boli zhotovené osobitne na tento účel.

Do pecí ich privážali na vozíkoch, aby sa spaľovanie urýchlilo. V Osvienčime zahynulo viac ako milión Židov.
Osobné veci

V Osvienčime skoro nič nevyšlo nazmar.

Obetiam skonfiškovali osobné veci, ktoré efektívne roztriedili a zrecyklovali.

Mimoriadne cenné boli zlaté zuby.

Ľudské vlasy sa používali na vypchávanie matracov.

Okuliare, topánky, šaty, kufre a dokonca aj umelé končatiny boli zhromaždené v obrovskom množstveDeti

Deti, ktoré boli príliš malé na nútené práce, boli často zabité bezprostredne po príchode do Osvienčimu.

Sovietski vojaci, ktorí tábor oslobodili, v ňom našli a odfotografovali množstvo detí vo väzenských šatách.

Lekári pod vedením neslávne známeho Jozefa Mengeleho vykonávali na dvojčatách pseudovedecké experimenty.

Dostávali krvné transfúzie, záhadné injekcie či očné kvapky, ktoré spôsobovali dočasnú alebo trvalú slepotu. Niektoré vykastrovali a mnohé utrpenie neprežili.

Oslobodenie

Keď sa v januári 1945 do Osvienčimu dostala Sovietska armáda, našla tam len 7 tisíc väzňov.

Takmer 60 tisíc totiž Nacisti prinútili v mraze pochodovať na západ. Tí, ktorí spadli, alebo zaostali, boli zastrelení. Počas tohto pochodu smrti zahynulo 15 tisíc ľudí.

Jeden zo sovietskych vojakov povedal, že väzni boli "vychudnutí na kosť", mali vši a len tak-tak sa vládali udržať na nohách.

"Niektorí plakali, iní sa smiali," dodal. "Niektorí nás chceli pobozkať, ale nebolo nám to príjemné - nechceli sme sa nakaziť."

Súdny proces

Dvaja z veliteľov Osvienčimu boli v roku 1947 v Poľsku odsúdení a popravení. Ďalší bol v roku 1960 zadržaný v Hamburgu a o tri roky neskôr zomrel vo väzení.

Súdny proces, z ktorého je táto fotografia, trval od decembra 1963 do augusta 1965.

Výpovede obžalovaných, väčinou nízko postavených pomocníkov veliteľov tábora, a svedectvá tých, ktorí prežili, vykreslili podrobný a desivý obraz každodennej rutiny v Osvienčime a toho, ako dochádzalo ku genocíde.
Osvienčim dnes

Tábor Osvienčim-Brzezinka je dnes múzeom, ktoré spravuje poľské ministerstvo kultúry. Patrí tiež na zoznam svetového dedičstva UNESCO.

Za bránami bývalého koncentračného tábora žijú dnes ľudia tak, ako inde v Poľsku. Osvienčim je malé mesto a Brzezinka väčšia dedina v jeho blízkosti.

Múzeum sa snaží zachovať čo najviac vecí v tábore v pôvodnom stave - nechce, aby sa krematória, ktoré boli svedkami toľkej hrôzy, úplne rozpadli a chce zachovať kopy topánok a vlasov, ktoré tu zostali ako spomienka na tisíce obetí.
Život v tábore

Životné podmienky v koncentračných táboroch boli mimoriadne kruté.

Niekoľko väzňov muselo spať na jednej posteli - čo bola vlastne len tvrdá doska.

V zime sa ľudia tisli k sebe, aby sa aspoň trochu zohriali vlastnými telami. V lete museli naopak znášať dusivú horúčavu.

DAVID PREISLER, čtk
© 2002 Petit Press. Autorské práva sú vyhradené a vykonáva ich vydavateľ. Spravodajská licencia vyhradená.

[10. 5. 2002]

Osvienčim

Obyčajné slovo. Slovo, ktoré u mnohých ľudí zanechalo tie najväčšie následky ako na tele, tak i na duši či na rozume. Pre väčšinu je to iba slovo, no v skutočnosti to bol vyhladzovací tábor.
Osvienčim sa stal symbolom bezprecedentného zločinu, kde bolo zmarených 1,5 milióna ľudských životov, prevažne Židov, ale i politických väzňov, vojnových zajatcov a Rómov.

Tak ako všetko má svoj začiatok a koniec, tak aj Osvienčim.
Prvý koncentračný tábor pre politicky nepohodlných Nemcov založili v marci 1933 v Dachau, iba dva mesiace po tom, ako sa Adolf Hitler stal ríšskym kancelárom. Tábor Osvienčim (po nemecky Auschwitz) založili na rozkaz druhého muža nacistického Nemecka, šéfa jednotiek SS i gestapa Heinricha Himmlera 27. apríla 1940 v blízkosti rovnomenného poľského mestečka. Prvých väzňov - predovšetkým Poliakov väznených z politických dôvodov - sem zavliekli v júni 1940 a využívali ich na otrockú prácu. V marci 1941 rozkázal Himmler vedľa kmeňového tábora postaviť druhý rozsiahlejší komplex, ktorý nazvali Osvienčim II - Birkenau, ten sa stal najväčším vyhladzovacím centrom európskych Židov. V marci 1942 v neďalekých Monoviciach zriadili tábor Osvienčim III, kde si nemecká firma L.G. Farben zriadila továreň na výrobu syntetického kaučuku. K Osvienčimu patrilo aj viac ako 40 pracovných táborov.

Na vraždenie od začiatku - a to i v ďalších táboroch v Belzecu, Sobibore a Treblinke - používali oxid uhoľnatý z výfukových plynov alebo z tlakových fliaš. V prvej plynovej komore v Osvienčime I v septembri 1941 prvý raz vyskúšali na stovkách sovietskych zajatcov a ďalších väzňoch vražedné účinky cyklonu B - látky bežne používanej na deratizáciu. Od konca marca 1942 začali do Osvienčimu prúdiť židovské transporty s nacistami ovládaných krajín.
Od októbra 1942 do októbra 1944 do táborov v Osvienčime deportovali viac než 46-tisíc väzňov z Terezína. Obeťami poslednej veľkej vlny deportácie do Osvienčimu sa stali od mája do júla 1944 maďarskí Židia.
Po príchode transportu na rampu v Birkenau sa konala tzv. selekcia, pri ktorej dôstojníci rozhodovali o tom, koho vezmú na prácu (teda na „Vernichtung durch Arbeit“ - vyhladenie prácou), a koho pošlú priamo do plynových komôr. Tie boli maskované ako sprchy, ktoré mali obete presvedčiť, že ide o dezinfekčné opatrenie pred prácou.
Nápis „Arbeit macht frei!“ - práca oslobodzuje - nad hlavnou bránou osvienčimského kmeňového tábora, bol ukážkou nacistického cynizmu. Jednou z najsmutnejších kapitol tábora boli lekárske pokusy robené na väzňoch nacistickými lekármi. Neblaho známym sa stal hlavne „Biely anjel“ Jozef Mengele a jeho šialené experimenty s dvojičkami a trpaslíkmi a Carl Clauberg so sterilizovaním hlavne židovských a rómskych žien. Všetko pomaly spelo k zániku: umierali ľudia, ale vymieral aj celý národ Źidov. Zúfalí ľudia kradli, predávali svoje dcéry nacistom a prestávali veriť v Boha. Iní, naopak, veriť začali: pred plynovými komorami s cynickým nápisom "Čistota oslobodzuje" sa nemodlili len rabíni, ale aj ateistickí intelektuáli.
Občas sa niekto odhodlal na vzburu či útek, no väčšinou sa to skončilo smrťou. Najznámejším prípadom bol útek dvoch slovenských Židov - Alfreda Wetzlera a Waltera Rosenberga (Rudolf Vrba), ktorí po prvý raz podrobne informovali svet o prežitých hrôzach. Zaujímavá je však aj výpoveď sovietskeho vojaka a Žida:
Jakov Gelfandbein si každý rok 27. januára naleje vodku, upečie toast a spomína na rozlámané vráta, z ktorých pomaly na svetlo vychádzali dožívajúci kostlivci a hádzali sa mu okolo krku. Dvadsiatehosiedmeho januára 1945 mal Jakov 23 rokov. Vedel, že mohol byť jedným z tých, čo mu bozkávali ruky za dve lyžice bujónu. Viac nevládali zjesť. Prišiel s vojakmi, čo oslobodili Osvienčim. Prišli príliš neskoro: v tábore bolo už len sedemtisíc ľudí, ktorí sa nevládali vydať na pochod smrti, a tak ich tam dozorcovia nechali zomrieť od hladu a zimy.

Videl, čo sa nepodarilo nacistom pred postupujúcou Červenou armádou zničiť: plynové komory, baraky, 350-tisíc kusov pánskych oblekov, 870-tisíc dámskych šiat, desaťtisíce párov topánok a tisíce vriec plných vlasov. Videl aj zubné a ortopedické protézy a šábesový obrus, aký mala doma aj jeho mama. Na ten nikdy nezabudne. Jakov Gelfandbein je jedným z posledných pamätníkov oslobodenia továrne smrti - Osvienčimu. Vstúpil tam pred 60. rokmi. Už v lete 1944 presúvali práceschopných väzňov do Nemecka. Pálili sa dokumenty, osobné veci väzňov, likvidovali sa "sprchy", baraky, dielne aj plynové komory. Preč museli aj ľudia, čo prežili. Na pochod do táborov v Nemecku sa vydalo 56-tisíc mužov a žien. Väčšina z nich tam nikdy neprišla. V tábore zostali len chorí. Stovky z nich príslušníci SS krátko pred oslobodením zavraždili, iní zomreli hladom a vyčerpaním. Mnohí z tých, ktorí prežili oslobodenie, však dlho nežili. Zomreli na infekčné choroby alebo jednoducho na to, že sa veľa najedli. Niekoľko desiatok spáchalo samovraždu, či skončilo na psychiatrii. Takmer 200-tisíc ľudí, ktorí prešli Osvienčimom, prežilo. Tí, čo sa dokázali zaradiť do života, si založili rodiny, pracovali a snažili sa zabudnúť. Často až po rokoch sa ich vnúčatá dozvedeli, čo prežili a kto vlastne sú. Mnohým sa rozviazal jazyk až pred kamerami projekt Oral History. Až vtedy prišla katarzia. No nie vždy sa Sovieti správali slušne. Viacero väzenkýň vypovedalo, že vojaci ich znásilnili. Objavili sa aj správy, že kradli osobný majetok väzňov, ktorý sa Nemcom nepodarilo odniesť. Sovietov, ktorí do tábora vstúpili, už takmer nevnímali. Silnejší sa ešte vládali radovať a zmätene rozprávať. Na otázky však zväčša odpovedali: neviem, nepamätám si, nechcem o tom hovoriť.

Osvienčimu vládol do roku 1943 Rudolf Höss: poctivý člen nacistickej strany a dobrý úradník. Večer, keď sa vracal z "práce" sa hral so svojimi piatimi deťmi a zapisoval si do denníka, aké sú rozkošné. On to všetko roztočil a hovoril, že len vykonával príkazy. Potom tábor "riadili" Artur Leibenhenschel a Richard Baer. Hössa šestnásteho apríla 1947 obesili pred vchodom do Osvienčimu. Na trest smrti za Osvienčim odsúdili aj Arthura Liebehenschela, 22 bývalých dozorcov a 750 ľudí odsúdili na tresty väzenia, nie všetci tam však skončili.